Milan Pšenko našiel svoje šťastie vo Švajčiarsku. Robiť pre krajanov v zahraničí je niečo úžasné (ROZHOVOR)

Ako ste sa dostali do Švajčiarska, čo Vás tam priviedlo?

Narodil som sa v Martine, do troch rokov som býval v Dubovom, následne 16 rokov v Partizánskom a potom som sa opäť presťahoval do Dubového, odkiaľ som dochádzal na Strednú priemyselnú školu v Martine. Rok som pôsobil v divadle  v Žiline, 5 rokov v Banskej Bystrici, 2 roky vo Zvolene. Medzi štúdiom, ktoré som absolvoval v Banskej Bystrici, som spoznal moju lásku. Tá mi odišla a tri roky sme sa nevideli každý deň, tak ako by sa patrilo na začínajúcu lásku plnú ohňa a vášne. Keďže sme boli spolu len pol roka a budúca manželka odcestovala do Talianska, tak to nebolo jednoduché. To odlúčenie vzplanulo do ešte väčšej lásky. Ja som nechal na Slovensku všetko, čo som miloval – rodinu, divadlo, kamarátov a odišiel som za láskou do Talianska, kde som s ňou bol tri roky. Začínal som úplne od nuly, bez jazyka, bez ničoho, ale boli sme spolu, takže to bolo oveľa ľahšie. Už tam som sa snažil nadviazať kontakty so Slovákmi. No a skúsenosti boli rôzne. Napríklad  sme sedeli v autobuse úplne vzadu a boli tam nejakí Slováci. Pozrel som sa na nich, že „čaute, ako sa máte, odkiaľ ste?“ Oni sa mi ani neodzdravili. Takže to bola taká prvá skúsenosť. A potom sme boli kúpiť nejaké kraťasy, lebo bolo veľmi veľmi teplo. Tam som sa tiež prihovoril a nerozumel som, že odozva nebola žiadna. Postupne som si tam však našiel svojich kamarátov. Po troch rokoch išla moja manželka do školy do Bernu vo Švajčiarsku.  No a keďže ja som herec a stále som chcel hrávať, tak som sa presťahoval pre istotu Ríma, kde som pokúšal šťastie vo filme a televízii. Tam som si našiel najprv jedného agenta a potom druhého. Navštevoval som tam rôzne workshopy – napríklad s Michelem Placidom, známym zo seriálu Chobotnica, robil som workshopy so Sergiom Rubinim z filmu Umučenie Krista, ale aj so známym režisérom v Taliansku Gabrielem Muccinom, ktorý režíroval aj Seana Penna a s mnohými ďalšími. No a po troch rokoch strávených v Ríme, keď som cestoval Rím – Bern, hore, dole na preskačku každý mesiac za mojou láskou, mi kamaráti na stretnutí Slovákov v Berne v jednej reštaurácii povedali, že „čo budeš stále chodiť hore-dole, príď tu k nám a ostaň tu v Berne s nami. Však tu sa nejaké pracovné miesto pre teba nájde.“ Takže môžem povedať, že do Švajčiarska ma priviedla láska.

Aké boli Vaše začiatky v cudzine? Snažili ste sa automaticky budovať si vzťahy s krajanmi – Slovákmi?

Moje začiatky v cudzine boli také zvláštne zaujímavé. Odišiel som do zahraničia s tým, že som nepoznal ani jazyk, ani jeden, ani druhý, ani po slovensky som poriadne nevedel (žartujem). Nebolo to jednoduché, ale mal som šťastie na dobrých ľudí, ktorí ma prichýlili, učili a učil som sa hlavne sám. Nesilili sme nič, takže nechali sme tomu čas a učili sme sa aj s mojou Martinkou. Keďže som dosť komunikatívny typ, tak nejaké tie slovíčka sa na mňa prilepili a rukami-nohami som sa dorozumel. Prvú robotu som si našiel po nejakých dvoch mesiacoch na sedliackom dvore. Oberali sme jablká a  hrozno u takých veľmi dobrých ľudí a po pár mesiacoch som odišiel pracovať do jednej reštaurácie.. Všetko si tam vyrábali a tam som pracoval v kuchyni 4 dni a 3 dni som mal voľno. Potom som sa dostal na Marienklinik, na kliniku, kde pracovala moja žena, tam som robil transport, ale zároveň som pracoval aj v tej reštaurácii. No a potom som išiel do Ríma, nechal som všetko, a tam som dlho nerobil, žil som z úspor a tam ma tiež prijali celkom zaujímavo. Mal som šťastie na ľudí a na Slovákov, ktorí ma prichýlili, aby som mohol spoznávať svet, ľudí a mal zážitky. Môžem povedať, že s krajanmi mám veľmi dobré zážitky, veľmi mi pomohli a ja sa snažím potom tým ďalším takto nejakým spôsobom to zase vracať. Keď môžem, tak pomôžem.

S akými problémami ste sa museli spočiatku vysporiadať? Čo Vám pomohlo v adaptácii?

V prvom rade mi pomohla moja žena a láska. Odišiel som za ňou a tým pádom som neriešil nejaké iné ťažkosti. Bol som mladý, 27-ročný, plný sily a energie, čiže v tom čase som vôbec nemal žiadny problém. Bol som zdravý, chcel som spoznávať krajinu a mal som naozaj šťastie na ľudí, aj na krajanov, ktorých som tam potom spoznal. Doteraz sme ešte stále v kontakte, či už v Bolzane, alebo aj v Ríme. Aj na Talianov, aj na krajanov. Do Ríma chodím veľmi často a občas tam u známych prespím, keď idem na nejaký casting (teraz už menej, lebo castingy sa robia online). Najťažšia bola asi reč, aklimatizovať sa najprv na nemčinu a potom na taliančinu. Keďže som človek otvorený a chcel som ísť preč, tak som neriešil, že môžu nastať nejaké problémy.

Čomu sa venujete profesne?

Momentálne pracujem na ambasáde Slovenskej republiky v Berne ako taký multifunkčný pracovník. Pracujem hlavne ako šofér pani veľvyslankyne. Som aj záhradník, domovník, máme veľkú rezidenčnú záhradu, takže je tam o čo sa starať. Plus ešte pracujem aj na konzulárke, kde pracujem s pokladňou, robím mesačné závierky a starám sa o autá a autoprevádzku. Tiež pomáham pri kontaktovaní rôznych firiem a organizácií. Pracoval som predtým v rôznych firmách – od reštaurácií cez montovanie dverí, azbest, ktorý sme sanírovali, alebo ako maliar a pokrývač. Spoznal som veľmi veľa kamarátov aj iné firmy. Takže vlastne využívam všetky tieto skúsenosti, schopnosti a kontakty, ktoré som nazbieral od roku 2011, keď som prišiel do Švajčiarska, aj na ambasáde

Čo z toho Vás najviac napĺňa?

Najviac ma napĺňa, keď môžem pomôcť ľuďom vybaviť nejaký dobrý projekt, dobrú firmu, keď je so mnou pani veľvyslankyňa spokojná… Hlavne, keď sa mi podarí zorganizovať nejaké predstavenie pre deti, pretože robiť pre krajanov v zahraničí je niečo úžasné. Málokto sa tomu venuje, málokto sa tomu chce venovať a málokto má na to čas. Aj keď som bol pracovne vyťažený, tak stále ma to ťahalo k tomu, aby som pracoval na projektoch, ktoré sú pre krajanov alebo mne umelecky blízke. Napríklad slovensko-český program Fun Smile, ktorý máme v Radiu Rabe, a tento projekt frčí už niekoľko rokov a sú do toho zapojené aj moje deti. Minulý rok v júni sme urobili predstavenie s Karolom Gašparikom Čarodejník a drak, ktoré malo veľmi úspešnú premiéru a bude sa hrať ďalej, pôjde aj do Prahy aj do Mníchova. Takže toto ma napĺňa a samozrejme rodina. Rodina je pre mňa najviac.

Na akých projektoch momentálne pracujete?

Aby toho nebolo málo, tak som sa rozhodol založiť taký audio-vizuálny projekt, ktorý by mal niesť názov podľa nášho krajina, ktorý sa nenarodil na Slovensku, ale v Amerike. Ide o Andyho Warhola, ktorého rodičia pochádzajú zo Slovenska. Tento projekt Andy Warhol Art and friends by mal zastrešiť aj divadlo, rádio, deti, kultúru aj masmediálnu tvorbu. Prostredníctvom tohto projektu by som chcel zvýšiť  povedomie o ďalších krajanoch a dávať vedieť, či už formou medailónov, interview alebo nejakými podcastami o nich viac aj na Slovensku a viac ich prepájať aj v zahraničí.

Ako ste sa dostali k relácii v rádiu Rabe, čo nám o tejto práci môžete prezradiť?

Pracoval som v jednej vegetariánskej reštaurácii, kde som spomenul môjmu kolegovi, že som herec a že by som sa tomu chcel ďalej venovať.  On mi povedal, že je tam nejaký chalanisko, ktorý robí v Radiu Rabe a je tam aj  jedna poľská režisérka, tak že nás dá dokopy. Tak nás spojil a tak som sa stretol s Magdalenou. Je to umelecká šéfka v Radiu Rabe a povedala, že ak chcem, tak môžem mať svoju reláciu, len treba urobiť projekt v nemčine. Nebol som ešte až tak dobrý v nemčine, že nie, tak povedala, že to môžem skúsiť aj v slovenčine, len mi to musí prejsť. Tak som spravil projekt slovensko-nemecky, ona mi s tým pomohla. Potom som si urobil technické kurzy, aj pre rádio, nejaké 2-3 víkendy to boli a potom som pripravil prvú reláciu, ktorá však neprešla. Potom som pripravil druhú a tá mi už prešla. Začal som vysielať pre krajanov v Radiu Rabe v Berne, 95,6 MHz a je to zábava. Stále ma to baví a je to úžasné. Dúfam, že si vždy nájdu poslucháči čas a počúvajú. Viem, že veľa ľudí nás sleduje aj na Facebooku a dokonca aj v iných krajinách ako v  Taliansku, Rakúsku, Nemecku a občas si to pustia ľudia aj zo Slovenska. Mám na to pozitívne odozvy, takže je to celkom super a zaujímavé. Keď som začal pracovať na veľvyslanectve, tak sa Fun Smile Rádio premenovalo na slovensko-české Detské rádio a začali to moderovať moje deti Mária a David.

Váš život sa spája aj s rozprávkami. Akú úlohu u Vás hrajú a prečo práve tento žáner?

Pre mňa je celý život ako jedna rozprávka. Veľmi pekná a zaujímavá. Nie je to vždy ľahké, ale môžem povedať, že som šťastný človek. Aj vďaka tomu, že môžem aj v zahraničí robiť to, čo ma baví, napredovať. Prečo rozprávky? Odmalička som mal veľmi rád pána Dobšinského, rád som si ich čítal a asi mi to tak utkvelo. Keď som hral v divadle, tak som hral vo veľa rozprávkach. Bolo to niečo krásne, pretože hrať pre deti, pre detského diváka je asi to najkrajšie, čo môžete. Dieťa vám rovno ukáže, čo sa mu páči, čo nepáči, či ste dobrý alebo zlý a rovno vám povedia, že „nie, nie, nie, ty si zlý, ty choď preč alebo, že áno, ty si naša, ty si náš.“ Detská čistota a krása tých duší je nádherná. Cez rozprávku sa to dá najlepšie vidieť.  No a Čarodejník a drak, tiež rozprávka, ktorú sme premiérovali pred časom, je o čarodejníkovi, ktorý si stvorí draka a chce ovládnuť svet. Našťastie sa mu to nepodarí, lebo dráčik je dobrý. Chce byť dobrý a chce spoznať svoju lásku. Rozprávky ma teda sprevádzajú celý život a dúfam, že ma budú až do konca života.

Aká veľká je komunita krajanov zo Slovenska vo Švajčiarsku? Je pravda, že Vás tam všetci poznajú? Nájdete si čas na spoločné stretnutia? Ako často?

Komunita vo Švajčiarsku je veľká. Je tu niečo cez medzi 25-30-tisíc krajanov. Nedá sa to povedať presne, keďže nie všetci, čo tu žijú, sú tu aj prihlásení. Prihlásených je niečo medzi 25 až 26-tisíc a potom sú aj takí pendleri, ktorí chodia cez hranice napríklad iba sezónne.  Najväčšia komunita je v Zürichu a v Berne, ale sú komunity aj v Bazileji, St. Gallene a aj v Ticine či Ženeve. Aj v Alpách si môžete objednať po slovensky i bežne v meste začujete slovenčinu. Nie až  v takom veľkom pomere ako iné reči, ale je nás tu dosť, takže je to celkom potešujúce. Keď môžem, tak vždy si nájdem čas na stretnutia krajanov a podporím ľudí aj v Zürichu, alebo keď robia pre deti alebo pre dospelých niečo. Rád sa spoznávam s novými ľuďmi. Som taký sociálny typ, ktorý sa rád združuje a chce združovať ľudí a aj cez to rádio sa to nejako tak dá robiť. Či ma všetci poznajú? Je pravda, že cez to rádio a cez ten Facebook a Instagram si vás nájdu.  Ja som rád, keď poznám veľa ľudí, lebo mám ľudí rád. Som rád, keď sa spojíme, pomôžme si, vymieňame si informácie a nejaké hodnoty. Každý má iné skúsenosti, iný príbeh z toho života, takže každé to stretnutie je veľmi dobré. A každý vám môže niečo dať, hoci len nejakou myšlienkou,  nejakou vetou vás môže posunúť niekde ďalej a za to som veľmi rád.

Vraciate sa na Slovensko často? Čo Vám zo Slovenska chýba?

Na Slovensko sa vraciam veľmi rád. Zo začiatku to bolo častejšie, potom keď prišli deti troška menej, potom sme zas začali viac, kvôli deťom. Teraz keď pracujem na ambasáde, chodím častejšie pracovne do Bratislavy na Ministerstvo zahraničných vecí. Keď je príležitosť, tak idem s celou rodinou na Slovensko veľmi rád, radšej ako do iných krajín. Milujem Slovensko, milujem našu rodnú hrudu, milujem mojich rodičov, brata a celú rodinu. Som rád vždy, keď sa môžem vrátiť a nadýchať nášho vzduchu, vidieť naše hory. Ja pochádzam z Turca, kde Turčianska záhradka je úplne nádherná, takže tam mám svoje korene a tam ich stále budem mať. Vždy sa tam veľmi rád vrátim. Najviac mi chýba mama a rodina. Tu vo Švajčiarsku mám moju rodinu, manželku a dve deti, ale ostatná rodina je na Slovensku. Samozrejme mi chýbajú aj kamaráti, bryndza a korbáčiky i ostatné. Ale hlavne ten ľudský kontakt, pretože ľudia tu vo Švajčiarsku sú iní ako my Slováci. Už aj na Slovensku sa to zmenilo za ten čas, čo som preč, vyše 20 rokov. Vždycky sa ale poteším, keď môžem prísť do divadla ku kamarátom a proste porozprávať, len tak si sadnúť na kofolu a pokvákať len tak o ničom alebo ako sa majú. Je super vidieť, že sú zdraví, že žijú a to mi tak najviac chýba z tohto uponáhľaného sveta tu v zahraničí.

V čom vidíte najväčší rozdiel medzi Švajčiarmi a Slovákmi?

Švajčiarom dlhšia trvá, kým si vás pripustia k telu. A ak si vás niekedy pripustia, nie sú prirodzene otvorení. Sú takí priamočiari, idú podľa určitého matematického vzorca a žijú podľa pravidiel, ktoré sa praví Švajčiari snažia dodržiavať. Neriešia, prečo je to tak alebo onak. Vedia, že sú tu isté mantinely a cez tie mantinely sa proste nejde, lebo za to budú nejaké postihy. My Slováci častokrát mantinely akoby neriešime a ideme si svoje ďalej. Švajčiari sú napríklad viac samotárski. Aj keď sa už teraz tiež viac združujú, najmä mladí ľudia. Je rozdiel, či sa bavíme o staršej generácii Švajčiarov alebo mladej, novej generácii, ktorá je vlastne už dosť pomiešaná s inými národmi. Je tu vyše 116 iných národností. Švajčiari sú v tomto dosť otvorení, otvorenejší ako my Slováci v rámci iných kultúr a iných krajín. Veľmi radi prijímajú a pomáhajú iným kultúram a sú vo veľa veciach precíznejší.  Keď sa niečo začne, tak sa to aj dokončí, čo je úplne skvelé. Keď som pracoval v reštaurácii, tak som mal všetky recepty na počítači a išiel som od bodu A až do bodu Z. Od začiatku smeny až do konca som mal všetko nalinajkované, naplánované a nemohol som odbočiť, pretože sa mohlo stať, že potom už budem niekde meškať. V tomto sa od nich môžeme veľa učiť.

Kedy sa chystáte najbližšie na Slovensko? Ste pripravený aj na spoluprácu s Kreatívnym centrom Arténa či ďalšími slovenskými kreatívnymi inštitúciami a aktérmi v oblasti kreatívy a kultúry?

Chcel by som už teraz v máji, ale neviem, či sa mi to podarí, pretože mám dosť veľa povinností, čo sa týka veľvyslanectva. Keď sa mi podarí rozbehnúť to Warholovo občianske združenie Umenie, tak by som veľmi rád spolupracoval. Spoznal som tam (v Arténe) veľa kreatívnych ľudí, ktorí sú veľmi komunikatívni a nápomocní tomu, ako žijú krajania v zahraničí a všetkými možnými spôsobmi sa snažia kontaktovať a dať o nich vedieť, za čo som naozaj veľmi vďačný.  Sú prostriedky, chuť a energia na to, aby sa spoluprácou niečo kreatívne a milé pre všetkých vytvorilo, či už na Slovensku, alebo aj v zahraničí. Veľmi rád budem spolupracovať s Arténou a dúfam, že sa to začne už čoskoro. Čoskoro aj s ostatnými centrami a s ostatnými projektami. Mám veľmi veľa známych na Slovensku, s ktorými udržiavam celý čas kontakt. U mňa to nebolo tak, že som odišiel do zahraničia, oženil sa a môj život skončil. Nie, nie, nie. Môj život, ktorý som žil na Slovensku, aj ten umelecký, kreatívny, herecký, je stále živý. Stále som v kontakte s mojimi spolužiakmi, s učiteľmi. Netrhám putá. Ani diaľky, ani rozdiely v reči mi nedajú zobrať to, čo som mal a mám rád. Mám rád ľudí, mám rád kultúru a stále sa snažím s nimi byť v kontakte. Rád vidím, čo robia, čo sa im podarilo urobiť a proste im držím palce a fandím im. Takže držať palce kreatívnym ľuďom je jedinečné a úžasné.

Čo by podľa Vás pomohlo krajanom, Slovákom žijúcim nielen vo Švajčiarsku, ale kdekoľvek v zahraničí?

Vytvoriť nejaké médium, ktoré by bolo kontaktom s celým svetom. Možno krajanská televízia, krajanský rozhlas, ktorý by nás spájal cez všetky sociálne siete, cez rádiá a televízie. Doba je veľmi uponáhľaná a každý je rád, keď sa môže venovať deťom, rodine. Zišli by sa aj viaceré centrá, kde by sa ľudia viac združovali a boli spolu. Kultúra a divadlo pre deti je tiež jedna z  možností, lebo tam prídu aj rodičia aj deti. Keďže tých akcií v zahraničí nie je až tak veľa, tak je veľmi pekné sa takto vidieť. Ja som sa takto stretol s mnohými po dlhých rokoch, ktorí prišli na moje predstavenie Draka. Prišli a bolo to niečo úžasné. Preferoval by som teda viac nejakých komunitných centier. Sú krajiny, ktoré majú niečo také stále, Taliani majú Casa Italia, Portugalci majú Casa Portuguesa, Španieli, Balkán… Či už sa združujú v reštauráciách, alebo proste v nejakých iných komunitách. Majú tiež svoje divadlá svoje večierky. Aj koncerty chodia hrávať. Ale myslím si, že sa to aj v tejto našej slovenskej komunite udržuje. Hlavne tam, kde sú školy a škôlky, čo je proste super. Takže cez deti by som tú kultúru viac videl a pokračoval v tom. Páčilo by sa mi viac centier, kde by si ľudia medzi sebou mohli vymieňať informácie ľudskejšie ako na Facebooku a komentároch. To sa niekedy naozaj nedá čítať. Ľudskosť, kontakt človeka s človekom v zahraničí, myslím si, že by pomohol viac.

Rozhovor pre Kreatívne centrum STVR Arténa, ako aj pre Slovenský rozhlas vznikli v rámci projektu CREATIVE INNOVATION LAB – Transferom poznatkov a inovácií v kultúrnom a kreatívnom priemysle k modernejšiemu Slovensku, kód projektu: 101082-03-V01-00083, ktorý vytvára podporné prostredie pre rozvoj vzťahov so zahraničnými Slovákmi. Projekt je financovaný Európskou úniou – NextGenerationEU z Komponentu 10 Plánu obnovy a odolnosti SR: Lákanie a udržanie talentov, investícia 2: Posilnenie vzťahov s diaspórou, podpora občianskych iniciatív.