Slovák David Bertok ocenený Emmy: V európskych kultúrach je obvyklé byť skromný a nesnívať. Čo radí mladým tvorcom? (ROZHOVOR)

David, v prvom rade veľká gratulácia k cene Emmy za hudbu k seriálu Chef’s Table. Ako ste sa k takejto práci dostali?

K práci na tejto šou ma priviedol už v roku 2016 môj kolega zo štúdia Duncan Thum. Najprv som pracoval ako orchestrátor, potom aj ako dodatočný skladateľ. Tentokrát sme pracovali ako spoluautori. Vzácne na práci na programe “Chef’s Table” je, že produkcia vyžaduje a povoľuje hudbe účinkovať v popredí, byť výrazný, potlačiť hranice a byť kreatívny. Epizóda,  za ktorú sme dostali Emmy, bola výnimočná tým, že portrét šéfkuchára José Andrésa bol aj o jeho filantropickej práci, keďže je zakladateľom organizácie World Central Kitchen.

Aká bola Vaša cesta do Hollywoodu, ako ste začínali a s akým zámerom ste tam išli?

Narodil som sa v Bratislave, ale bol som iba 6-ročný, keď rodičia so mnou a mojím starším bratom emigrovali do Nemecka. Bolo to ešte pred pádom „železnej opony“. Žili sme v Mníchove. Po štúdiu hudby (klavír) v Nemecku som hral ako hudobník na klávesových nástrojoch v rockových skupinách, ale účinkoval som aj v divadelných hrách a muzikáloch ako klavirista/basista (Rocky Horror Picture Show, Fidlikant na streche). V roku 2012 som dostal štipendium Fulbright, ktoré mi umožnilo vycestovať na štúdium filmovej hudby do Los Angeles na University of Southern California. Po štúdiu hudby (klavír) v Nemecku som hral ako hudobník na klávesových nástrojoch v rockových skupinách, ale účinkoval som aj v divadelných hrách a muzikáloch ako klavirista/basista (Rocky Horror Picture Show, Fidlikant na streche). V roku 2012 som dostal štipendium Fulbright, ktoré mi umožnilo vycestovať na štúdium filmovej hudby do Los Angeles na University of Southern California.

Je ťažké presadiť sa ako Slovák v tak silnej konkurencii? Čo bolo pre Vás najnáročnejšie?

Áno, je to ťažké, veľa umelcov sa chce usadiť v L.A. vo filme a najmä v hudbe. Treba mať trpezlivosť, pracovať na 120%, ale aj mať víziu, vlastný hlas a vlastný umelecký výraz.
Pre mňa bolo najťažšie pracovať s tým, že veľa ľudí má ostré lakte, no dôležité je nenechať sa nimi strhnúť.

Bola hudba Vašou vášňou odmalička? Kto Vás k nej priviedol?

Áno, začal som hrať na klavíri (česká značka Rösler) od starej mamy (z otcovej strany) keď som mal 9 rokov. Môj starý otec (z maminej strany) hral na husle a vždy hral slovenské ľudové piesne, a povedal “doprevádzaj ma”…tak som sa naučil sluchom sprevádzať. Jeho obľúbené dielo bolo Dvořákove Largo z Novosvetskej symfónie, ktorú sme často spolu hrali vo dvojici. Klavírne hodiny som zo začiatku síce mal rád, ale neskôr ma okrem klasiky zaujímal skôr rock/metal, filmová hudba a začal som aj sám komponovať. Potom som začal aj s gitarou a s obomi nástrojmi som pokračoval.

Čo si vypočujete najradšej?

Eklektický mix: Progressive Rock ako Genesis (obe fázy – Peter Gabriel a Phil Collins), klasika Bach, Beethoven, Dvořák, Jazz (Herbie Hancock), Classic Rock/ “Pop” (Beatles, Fleetwood Mac, Stevie Wonder ale aj Coldplay). Stephen Sondheim (Sweeney Todd!). James Horner (a mnohí iní) z filmovej hudby. A každú skladbu, ktorú Jim Steinman kedy napísal. Po dvoch posledných sme nazvali môjho syna (James).

Čo pre Vás hudba znamená?

Victor Hugo povedal. “Hudba vyjadruje to, čo nemožno povedať o niečom a o čom nie je možné mlčať.” Bez hudby by môj život prebiehal úplne inak. Cez hudbu som stretol priateľov, moju manželku, vybudoval si kariéru, ale aj dostal úlohu a význam.

Máte osobitý štýl? Podľa čoho by sme vedeli rozoznať, že ide možno práve o Vaše dielo?

Štýl väčšinou závisí od kontextu, najmä vo filmovej hudbe, kde slúžite filmu. Myslím si ale, že mám vlastnú estetiku, ku ktorej inklinujem. To sa môže vyjadriť v istých harmóniách alebo melodických pohyboch.  Vo svete neoklasickej tvorby, si môžete vypočuť môj album “One,” ktorý som čiastočne nahrával v Bratislave so sláčikovým orchestrom (v Slovenskom rozhlase). Toto dielo vám môže viac odpovedať na túto otázku.

Máte okolo seba aj krajanov zo Slovenska? Nájdete si čas na spoločné stretnutia?

Nie veľa. Bohužiaľ v Los Angeles nie je až taká veľká komunita Slovákov, ale je tu aj moja sesternica Deedee Benkovich (Denisa Benkovičová), ktorá pracuje vo filme respektíve v televízii. 

Kedy sa chystáte najbližšie na Slovensko? Ste pripravený aj na spoluprácu s Kreatívnym centrom Arténa či ďalšími slovenskými kreatívnymi inštitúciami a aktérmi v oblasti kreatívy a kultúry?

V lete 2026 budem aj na Slovensku a rád by som spolupracoval s kreatívnym centrom Arténa a aj s inými kreatívami. 

Spolupracovali ste s manželmi Erbyovcami aj na hudbe pre intermediárne predstavenie KUBIK. To má tému prevratov a radikálnych zmien. Ako hodnotíte túto spoluprácu?

Veľmi si túto spoluprácu vážim, lebo Erbyovci boli prvé profesionálne divadlo, s ktorým som pracoval už v rokoch 2002-2004, ešte pred štúdiom hudby. V roku 2022 sme bolo dlhší čas v Mníchove s mojou ženou a v tom čase sa vyskytla možnosť ďalšej spolupráce na premiére predstavenia KUBIK.

V čom je KUBIK podľa Vás výnimočný?

KUBIK je interdisciplinárna hra, vizuálne umenie, tanec, bábkové divadlo, hrané divadlo, hudba (aj v pozadí a aj v popredí). Je to jedinečné dielo, ktoré spája veľmi osobné príbehy rôznych hercov a buduje jednotlivý a výrazný zážitok. Veľmi som sa tešil, že som mohol pomôcť v čase, keď sa hra ešte upresňovala a bol priestor priniesť tam aj moje vlastné hudobné nápady. Užil som si účinkovať v nej ako skladateľ, improvizátor, interpret na klavíri, gitare a aj spevom.

Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorých tiež baví komponovať hudbu? Akú radu by ste dali mladým začínajúcim tvorcom, ktorí majú chuť pracovať na sebe a presadiť sa?

Kariéra v umení je viac otázka toho, čo Američania nazývajú “trajectory” (dráha strely). Je to komplexná otázka, lebo pre každého môže byť úplne iná rada užitočná. Ale či vyrastáte na Slovensku alebo inde v Európe (ja som vyrastal dlhé roky aj v Nemecku) – jedna rada možno vždy pomôže: “siahnuť po hviezdach”. V Európskych kultúrach je skôr obvyklé byť skromný a nesnívať. Takže ja radím: snívať, ale aj doručiť. Ísť si po svojom a za svojim. Počúvať a vnímať iných, to áno, ale dôverovať aj sebe. Je to všetko dosť abstraktné, ale vždy pomôže mať víziu.

Rozhovor pre Kreatívne centrum STVR Arténa, ako aj pre Slovenský rozhlas vznikli v rámci projektu CREATIVE INNOVATION LAB – Transferom poznatkov a inovácií v kultúrnom a kreatívnom priemysle k modernejšiemu Slovensku, kód projektu: 101082-03-V01-00083, ktorý vytvára podporné prostredie pre rozvoj vzťahov so zahraničnými Slovákmi. Projekt je financovaný Európskou úniou – NextGenerationEU z Komponentu 10 Plánu obnovy a odolnosti SR: Lákanie a udržanie talentov, investícia 2: Posilnenie vzťahov s diaspórou, podpora občianskych iniciatív.